piatok 28. februára 2014

Zelený Zéland a nečakaný pobyt v Jedde

Mesiac v živote letušky ubehne zhruba trikrát rýchlejšie ako ľuďom s klasickým povolaním. A ešte rýchlejšie, keď máte v tom mesiaci dovolenku.
Svojich 13 dní voľna som si naplánovala stráviť doma, s rodinou. Začiatok sa mi však nezačal najideálnejšie. Ráno po prílete z Milána som zistila, že mám horúčku. Rýchlo som sa teda pobalila, nasypala do seba všetky možné lieky (v takýchto prípadoch nie je čas na tradičnú medicínu, ktorú zväčša preferujem) a šup do postele na 2 hodiny, aspoň čo to vypotiť. Účinky paralenu však vyprchali zrovna keď som nastúpila do lietadla, takže si viete predstaviť tú cestu...
Potom, ako som sa doma úplne vyliečila, som si ešte zbehla na otočku do Prahy. Vybavovačky v škole, pozrieť kamarátov a naspäť do Žiliny. Konečne som sa dokopala k písaniu bakalárky, ktorú by som do júna mala odovzdať, takže držte palce nech mi to vyjde!
Po príchode do Dubaja ma čakala pracovná facka v podobe dlhého letu do Brisbane. Na palube som si zopakovala ako sa podáva kyslík, keďže len pred mojimi očami mi odpadli 2 ľudia. Tuším, že sme raz dokonca volali Medlink (lekári na teléfone) pre jednu pani, ktorá odpadla a nie a nie sa prebrať.

Z Brisbane sme pokračovali ešte na Nový Zéland do Aucklandu. Po príchode sme si to s takmer celou posádkou namierili na malý ostrov s krásnou prírodou asi 15 minút plavby loďou od mesta - Waiheke. Ževraj je tento ostrovček povestný vínom, ktoré sa tu vyrába, takže sme ho išli rovno aj ochutnať. Keď sme dorazili do vinotéky na vrchole kopca, zistili sme, že majú zatvorené kvôli nejakej svadbe. Kapitán išiel vyzistiť či by sa nedalo posedieť aspoň vonku a keď prišiel naspäť vraví, že to je svadba kapitána, ktorý lieta pre Air New Zealand a letušky pre austrálsku spoločnosť Qantas a že nás pozývajú medzi nich. Hostia boli poväčšinou z našej "brandže", takže sme si povymieňali niekoľko vtipných zážitkov z letov. Nakoniec sa k nám pridal aj majiteľ, ktorý nám dal ochutnať snáď z každého vína, ktoré kedy dopestoval. Pohostinstvo u hobitov teda hodnotím na jednotku!



Tento mesiac sa mi taktiež podarilo vymeniť si nejaké tie lety. Svoj Londýn som si vymenila s kamarátkou, vďaka ktorej som mohla stráviť Valentína s priateľom v Paríži. No a vďaka druhej úspešnej výmene som o 4 dni nato mohla osláviť svoje narodeniny s kamarátmi v Prahe. Celkom som sa bála, že tento rok budem musieť narodeniny stráviť s cudzími ľuďmi kdesi na lete do Barcelony. Nakoniec sa mi však moji kamaráti postarali o super stávený večer, za ktorý im moc ďakujem:)

Posledný let bol teda celkom dramatický. Z dvojhodinovej Jeddy v Saudskej Arábii, do ktorej som mala letieť iba na otočku, sa vykľul nečakane dlhý let. Kde začať..
Večer pred odletom som si išla pozrieť mail, ktorý nám zväčša posiela purser deň pred letom. Medzi všetkým tým spamom som si však všimla správu ohľadom očakávanej hmly v Dubaji. Moc som tomu nevenovala pozornosť a išla som späť. Však hmla je tu v poslednom čase skoro každé ráno. Ráno na brífingu nám kapitán povedal, aby sme cestujúcich čo najrýchlejšie pripravili na odlet, kým tá hmla nie je taká hrozná, aby sme čo najrýchlejšie odleteli. To by sa nám aj podarilo, keby sme nemuseli čakať na 60 pasažierov, ktorý leteli odkiaľsi z Hyderabádu. Medzičasom sa situácia s hmlou zhoršila tak, že som pomaly nevidela na koniec našich krídel. Na zemi sme čakali 5 hodín, kým nám dali povolenie na odlet. Na našom Airbuse 380 sme mali takmer 500 pasažierov, ktorí cestovali na svoju životnú cestu do Meky. Každou hodinou boli nervóznejší, nadávali, robili videá, dokonca chceli vystúpiť z lietadla. Keď sme konečne pristáli v Jedde, kapitán zistil, že nikto z nás už nie je oprávnený operovať let naspäť. Pred každým letom totiž musíme mať určitý zákonný odpočinok a keďže sme boli v lietadle niečo cez 8 hodín namiesto očakávaných 3, znamenalo to, že tam budeme musieť prespať cez noc. V lietadle sme čakali ďalších 5 hodín, kým sa vybavili letiskové papierovačky, hotel a odvoz pre nás. Všetci sme sa vybrali na horné poschodie, kde si každý pospal tak na 2 hodiny v prvej triede. Ďalšiu hodinu sme vyjedali posledné zásoby, čo sme na palube mali a zbytok času sme si krátili hraním schovávačiek. Celkom sranda namiesto oznamu "Ladies and gentleman, welcome on today's flight..." počuť "1, 2, 3, 4... I'm comiiing". Jedného letušiaka sme hľadali niečo cez pol hodinu, až kým sme ho nenašli schovávať sa v priestore, kde väčšinou máme naše vozíčky.

Jeddu som nakoniec videla len z taxíku. Ženy musia byť v Saudskej Arábií zahalené v burkách a my sme nemali so sebou nič iné len naše uniformy. Každopádne ma ten pohľad ani nelákal niekam ísť. Všade naokolo púšť, len zopár obchodov a domov rozptýlených ďaleko od seba. A dusno ako v Dubaji cez leto. Ďakujem, neprosím.
Na druhý deň sme našťastie žiadne meškanie nemali. Na letisku nás celou cestou sprevádzal arzenál ground staffu. Predsalen tu moc niesú zvyknutí na letušky v sukničkách. Cestou som si všimla tie pohľady pasažierov, ktorých let bol vďaka tejto udalosti posunutý o jeden deň. A neboli zrovna láskyplné. Asi ich aj chápem. Ja by som tiež nebola dvakrát nadšená.
Do Dubaja sme prišli o 15 minút skôr. Kapitán trochu zrýchlil, asi aby to trochu vykompenzoval nám aj pasažierom. V letectve sa teda môže čokoľvek stať. Snažím sa to však brať pozitívne. Teraz sa môžem aspoň pochváliť, že patrím medzi to málo letušiek, ktoré strávili noc v Jedde :)

Vaša letuška

Pripájam ešte nejaké fotky z Milána a ostrova Waiheke.














nedeľa 12. januára 2014

Safari v Afrike, zima v Rusku


Práca letušky má (samozrejme ako každá iná práca na svete) svoje výhody aj nevýhody. Na jednej strane, odkedy som v júni nastúpila, spoznala som mnoho skvelých ľudí, precestovala som kus sveta a o tých miliónoch zážitkov ani nehovorím. Mnohí ľudia však nevidia tu temnejšiu stránku tohto povolania. Neustále balenie a vybaľovanie sa, tisíce kilometrov, ktoré vás delia od vaších najbližších vo chvíľach kedy by ste boli najradšej s nimi a šialený spánkový režim sú veci, ktoré nám letuškám občas znepríjemňujú život. No a práve na Nový Rok som pocítila, aký dôležitý je dobrý spánok.


Deň pred Silvestrom som mala "home standby" od 10tej večer, čo znamená, že musím byť od tejto hodiny doma zbalená a pripravená vycestovať kedykoľvek a kamkoľvek na svete. Samozrejme, že som predtým nespala, pretože môj spánok bol nastavený na totálne iný režim z predošlého letu. O jednej v noci mi teda volali, že letím do Johannesburgu v Južnej Afrike. Namiesto radosti ma však zalial smútok. Znamenalo to totiž, že môj lístok na Sandance (obrovská novoročná párty na Palme), ktorý som mala kúpený  mi prepadne a moje kamarátky pôjdu tým pádom bezo mňa. O pár hodín neskôr som teda nasadla do monštrózneho airbusu - smerom na juh. Po prílete sme si ihneď prenajali auto so šoférom, ktorý nás zaviezol do Lion parku. Tu nám dovolili pomaznať sa s malými levíkmi, z čoho som však moc nemala radosť, pretože sa mi zdali byť tak trochu zdrogovaní. Radšej som sa teda zdvihla a išla obzrieť žirafy. Poviem vám, trochu som sa zľakla, keď jedna vystrčila ten svoj obrovský modrý jazyk a oslintala mi ním celú ruku, v ktorej som mala to ich jedlo. Po čase sme sa však s Melmanom (žirafa z rozprávky Madagaskar) skamošili a odvtedy si chodil pre jedlo len ku mne, z čoho mali očividne všetci nervy, pretože sa s ním nemohli odfotiť. Asi som mu bola sympatická:)

Neskôr sme nasadli do auta a Michael (náš šofér/sprievodca) nás zaviezol do "jamy levovej". No nie tak úplne jamy, ale akéhosi parku, kde  boli levy. Okná na aute sme museli mať zavreté, no ja som presvedčila Michaela, aby sme ich aspoň na chvíľku otvorili, aby som mohla spraviť pekné fotky. Keď sme prešli okolo skupinky slniacich sa šeliem, zrazu sa jedna postavila a namierila si to rovno k nám. Okno sa nám podarilo zatvoriť až kým bol lev asi len 3 metre od nás. Prisahám, že som vtedy počula ako nám všetkým bije srdce.
Po peknom výlete sme sa my, čo sme ešte mali kúsok energie, vybrali na večeru. V Južnej Afrike majú ževraj jedny z najlepších steakov na svete a tak jeden hneď aj poputoval do môjho brucha. V hoteli som si napokon po takmer 30 hodinách bez spánku konečne na 2 hodiny pospala a krátko pred polnocou som zišla do hotelového baru za svojou posádkou a kamarátkou, ktorá prišla večerným letom. O dvanástej sme si pripili, popriali si úspešný rok 2014 a ja som sa pobrala naspäť na izbu, kde som okamžite zaspala.


O týždeň neskôr ma čakal let do Petrohradu. Zatiaľ čo v Afrike sa teploty pohybovali okolo 30° Celzia, v Rusku bolo asi o 40 stupňov menej. O ruských letoch som už počula kade čo, takže som ani nebola prekvapená, keď si každý pasažier pýtal dvojité či trojité vodky, 2 rajčinové džúsy a k tomu ešte jedno červené víno. Keď sme pristávali, takmer všetok alkohol bol preč.
Do Petrohradu sme pristáli asi okolo 17tej, takže jediné na čo sme mali čas bola večera. Kedže sme mali hotel v centre, bolo jednoduché nájsť nejakú typickú ruskú reštauráciu. Ich kuchyňa je dosť podobná tej našej, čo som bola veľmi rada. Všetci sme si dali výborný boršč a ja som pokračovala pirohami s údeným mäsom, zemiakmi a kapustou. V strede reštaurácie vystupovali každú hodinu ruské tanečnice. Úplne ako v Mrázikovi!
Ďalšie ráno som sa na raňajkách stretla  s jednou letuškou, ktorá sa rozhodla ísť so mnou do mesta. Prvou zastávkou bol asi najslávnejší Chrám Vzkriesenia Krista, inak nazývaný aj Chrámom Spásy na krvi, ktorý bol údajne postavený na mieste, kde revolucionári zavraždili cára Alexandra II. Bohužiaľ bolo vtedy moc skoro a tak nás do vnútra nepustili. Pokračovali sme teda ďalej. Čím ďalej tým viac mi omŕzali všetky časti mojho tela a napokon som si ich len ani necítila. V tomto období tu slnko vychádza veľmi neskoro, takže aj napriek tomu, že už bolo takmer 10 hodín dopoludnia sa zdalo, ako keby bola hlboká noc. Nakopon sme sa dostali na Dvortsovayovo námestie, kde je slávne múzeum umenia - Ermitáž, umiestnené v priestoroch Zimného paláca. Múzem vzniklo vďaka milovníčke umenia Kataríne Veľkej a patrí medzi najslávnejšie múzea na svete. Do otvorenia sme mali ešte pol hodinu a tak sme sa rozhodli ísť zohriať ku šálke čaju do najbližšej kaviarne.

Lady in the garden (Monet)
Vnútrajšok múzea bol ešte krajší ako jeho zovňajšok. Prekrásne lustre len dopĺňali nádherné obrazy od Picassa, Van Gogha, Leonarda da Vinciho, Moneta, Rembrandta a ďalších. Okrem slávnych obrazov tu nájdete aj obrovskú zbierku orientálneho a prehistorického umenia, či ukážku zariadenia luxusných palácov, v ktorých bývala ruská šľachta. Jednoducho nádhera. Dokonca sa mi toto páčilo viac než Louvre, ktorý nemá tak pekný interiér a je vždy preplnený ľuďmi.
Môj druhý polrok v tejto práci sa teda začal návštevou najkrajšieho mesta na svete. Uvidíme, či sa mu niečo dokáže vyrovnať. Dasvidania nabudúce!

Vaša letuška










                            





Chrám Vzkriesenia Krista


Zimný palác ráno 

...cez deň






Zariadenie ruskej šlachty







Picassove obrazy